Šoková terapia :)

Niekoľko rokov po sebe som strávila na talianskych a chorvátskych plážach, ktoré majú tak isto svoje čaro, ale jeden pobyt v Grécku na ostrove Kréta spôsobil to, že pri slove dovolenka ma už nič iné nenapadne, len nastúpiť do lietadla a vystúpiť na jednom z gréckych ostrovov. Dovolenku na Kréte sme strávili s mojim súčasným manželom a partiou kamarátov. Keďže k nám v roku 2007 pribudol člen rodiny, hľadali sme teda tento krát „rodinnú“ dovolenku. Pri výbere sme museli brať do úvahy niekoľko faktorov - 1,5 ročnú dcéru alergickú na niektoré potraviny, manžela neplavca a našu finančnú situáciu = ubytovanie bez stravy s kuchynkou + piesočná pláž vzdialená len niekoľko metrov + pozvoľný vstup do mora + prijateľná cena. Deň čo deň som sedela ako závisláčka pri počítači (keďže som na materskej dovolenke s dieťaťom na kolenách alebo medzi upratovaním a varením ) a hľadala som niečo, čo by spĺňalo naše kritéria. Manžel odišiel jedného dňa do roboty už dosť nervózny, že na nič iné nemyslí len na dovolenku a ja som žiadnu dovolenku nenašla (chlapi – nájdi , nachystaj a môžeme ísť . A v ten deň som predsa len niečo našla, objednala a zaplatila (vyčistila účty) – dovolenku na KOS – odchod o dva týždne.
Od tej chvíle som už nemohla na nič iné myslieť, len na vôňu mora. Hneď som začala zisťovať koľko batožiny môžeme mať, či môžeme pribaliť kočár ....... A pomaly som sa dala do plnenia kufrov. Dávno nebola využitá osobná váha tak ako pri tomto balení – kufre som stokrát pobalila – následne vybalila a dokola tak, aby sme sa vošli do stanovenej hranice. A všetko sa nakoniec podarilo a vyrazili sme.
Leteli sme v noci o 1,00 z Bratislavy - teda mali sme letieť, keďže pravdepodobne jeden zo spoločných cestovateľov zaspal niekde na lavičke a až po niekoľkých výzvach sa objavil, naše lietadlo hodinu meškalo. V podstate nám to neprekážalo – len naša dcéra chytila na letisku druhý dych – a ja som už strácala ten môj jediný. Cesta lietadlom bola pokojná a keď sa začalo rozvidnievať, tak už sme boli práve nad gréckymi ostrovmi. A pristátie na veľmi malom letisku KOS – až veľmi rýchle na môj vkus - otvorili sa dvere na lietadle a ovalilo nás to o čom sme už dlho snívali – vlhký horúci vzduch s vôňou mora. Nastúpili sme do autobusu, z ktorého nás postupne vykladali na príslušných „stanovištiach“. Počas tohto transferu sme videli presne to čo písali vo všetkých recenziách a cestopisoch – široko ďaleko samá krava, býk a teľa, sem tam prebehla nejaká mačka (našťastie nie som poverčivá) alebo pes. Pripisovali sme to tomu, že je skorá ranná hodina, ale ukázalo sa, že rovnaké zloženie bolo počas celého dňa....všetko ostatné bolo kvôli teplu pozaliezané a vylihovalo pri mori.
Ubytovaní sme mali byť až poobede, avšak domáci nás milo prekvapili a ubytovali nás po pol hodinke. Izba s kuchynským kútom a sociálnym zariadením so sprchou – skromné, ale čisté. Takže ubytovanie o.k., ešte pláž ako na obrázku a som spokojná. More bolo kúsok, každému som dala do ruky napoly roztopenú čokoládovú tyčinku a vykračovali sme na obrázkovú pláž. A potom sa to stalo - ŠOOOOOOOOOOK. Voda mútna, jej farba bola hrozivá, keďže sa do nej odrážala čiernymi mrakmi posiata obloha a všade kopy chalúh – rias. Chcelo sa mi plakať, manžel ma ukľudňoval, že to sa mi len zdá, pretože som unavená. Navrhol, aby sme si išli pospať a keď sa zobudíme budeme mať inú náladu a inak budeme všetko vnímať. Prišli sme na izbu a dcéra s manželom si po piatich minútach vkľude odfukovali. A ja som so slzavými očami písala SMS: „Všade samá krava, sušina a more na zaplakanie – na to sme šetrili 2 roky“. Z vedľajšieho apartmánu práve odchádzali dve mladé slečny tak som sa ich pýtala na dovolenku. A oni, že nič lepšie nezažili, pomyslela som si, že práve kvôli takým aké sú tieto dve som tu ja, lebo dovolenku som vyberala okrem iného v prvom rade podľa recenzií turistov. Nakoniec som aj ja od zúfalstva zaspala. Zobudili sme sa poobede....vyšla som von obloha jasná, pofukoval vetrík, ktorý vydržal až do posledného dňa a spríjemňoval nám tým vysoké teploty. Rýchlo som nachystala niečo pod zub a vybrali sme sa na pláž. Zažila som druhý ŠOOOOOOOOOOK a to neuveriteľný, predo mnou bola tyrkysová voda, bez rias a hlavne len pár ľudí. V piesku boli síce naplavené riasy, ale odhrabali sme ich detskými hrabličkami. V podstate to bol raj pre našu dcéru, ktorej sa práve okrem piesku najviac pozdávali tieto naplaveniny. Teraz sme si povedali – začala nám ozajstná dovolenka. Z pláže sme videli priamo do Turecka. Pri dobrej viditeľnosti sme mohli vidieť malé biele domčeky posiate po tureckých svahoch. Po príchode na izbu som všetkým písala SMS: „ Kravy, sušina platia, ale more je už ako z katalógu – je tu super“.
Bývali sme asi 15 minút chôdze od letoviska Marmari , kam sme chodili na prechádzku každý večer. Našťastie sme sa vybavili nemenovanými prípravkami proti komárom a na rozdiel od niektorých sme prišli domov bez jediného štípanca. V letovisku bolo niekoľko obchodov a okrem iného aj supermarket, v ktorom sa dalo všetko potrebné kúpiť okrem peknej zeleniny a ovocia. Výber ovocia bol zúžený na celom ostrove (okrem hlavného mesta) na melóny a hnedé banány a zo zeleniny mali v ponuke najčastejšie zelené nedozreté rajčiny. Poučenie pre ďalšiu dovolenku – hlavne zobrať zeleninu a ovocie, ostatné zoženieme. Po troch dňoch na našej „upravenej – vyhrabličkovanej“ pláži, sme sa rozhodli, že si požičiame auto. Na našu spokojnosť auto, ktoré sme si vopred predplatili nemali a dali nám o triedu lepšie pri rovnakej cene. Zarazilo nás pár inštrukcií, ktoré sme pred cestou dostali: nikdy za svetla nejazdite so zapnutými svetlami, dostali by ste pokutu a na kruhovom objazde majú prednosť tie vozidlá, ktoré naňho vchádzajú, nie, ktoré sú na ňom.
Štvrtý deň sme teda nasadli s mapou v rukách, ktorú silou mocou chcela držať naša dcéra a vydali sme sa na cestu. Po prvej zákrute sme zistili, že bohužiaľ už mapu nemáme, lebo naša dcéra je super skartovačka. Tak sme používali jednoduchú mapu, ktorú nám dali v autopožičovni. Na mape nám práve pani z autopožičovne vyznačila zaujímavé miesta na ostrove. Smerovali sme na polostrov Kefalos. Zistili sme, že na mape nestíhame sledovať jednotlivé miesta a nevieme sa vžiť do jej mierky. Ostrov totižto meria z jednej strany na druhú 50 km. A všetko čo sa zdá na mape ďaleko, je prakticky veľmi blízko. Na rozdiel od Kréty je tu aj doprava o moc kľudnejšia. Prvá naša zástavka bola Agios Theologios, že vraj krásna pláž a výborná reštaurácia ponúkajúca špeciality z čerstvých rýb. Keďže sme tam prišli ráno, na jedlo chuť nebola, ale išli sme si pozrieť pláž. Ktorú inak neviem nazvať ako „divočina“. Vysoké vlny, vetrisko a všade veľké kamene. Prístup k pláži bol strašný, pretože sa nachádzala pod strmým pieskovcovým útesom. Súkromná pláž s niekoľkými radmi slnečníkov na ktoré špliechala voda z mora, pretože bola uzučká – ale nikde živej duše ( samozrejme okrem nás troch). Voda však bola úplne čistá .
Ďalej sme pokračovali do mesta Kefalos. V podstate sme už raz cez neho prechádzali, ale nevšimli sme si označenie takže sme ani o tom nevedeli. V podstate celkovo dopravné označenia na ostrove sú strašne neprehľadné, a skôr nie sú ako sú. Mesto Kefalos leží nad pobrežím a je z neho krásny výhľad na more. V okolí je množstvo veterných elektrární, ktoré využívajú silu vetra, ktorý tu asi nikdy nestíchne.
Ďalej sme pokračovali na pláž Limnionas . Pláž je na severovýchodnej strane polostrova Kefalos. Pláž bola veľmi malá, s priezračnou vodou a kamenným vlnolamom. Pravé navezené kamene umocňovali v nás pocit, že nejde o more, ale o akési jazierko. A my sme predsa prišli k moru. Po krátkej prechádzke na mini plážičke, na ktorej nás sprevádzali dve kačice, sme napriek komplikáciám sadli opäť do auta (Naša dcéra chcela ísť aj s kačicami). Na mape boli štyri druhy ciest podľa kvality. Keďže sme sa chceli vrátiť na južnú stranu ostrova, na najkrajšie pláže, poradila som manželovi skratku. Bohužiaľ sme sa ocitli na tej asi najnekvalitnejšej ceste, ak sa tomu cesta dá vôbec povedať. Pred nami nič a za nami prach, ale nakoniec sme sa opäť dostali na hlavnú cestu ostrova ku krásnym plážam : Camel, Paradise, Banana, Sunny a Magic . Dané pláže sú vyznačené na mape, my sme si ich prezreli, ale k poobednému leňošeniu sme si vybrali pláž za Banana Beach, ktorej meno si bohužiaľ už nepamätám. Pláž, ktorú sme videli pred sebou vidím tak počas roka vo filmoch. Nikde ani nohy, nádherná čistá voda, nikde ani smietka, krásny čistý piesok – ako z iného sveta. Hneď som sa vrhla do tej vody – žiadne vlny . Ale.... nastal šok, voda bola o niekoľko stupňov studenšia ako v našom letovisku. Dôvodom je hlboký kráter na morskom dne, ktorý spôsobuje to, že more sa nedokáže prehriať (aspoň tak nám to delegátka vysvetlila). Vôbec sa mi odtiaľ nechcelo ísť, ale hlad nás dohnal k tomu, že sme po troch hodinkách strávených na tomto nádhernompobreží sadli opäť do auta s cieľom zakotviť v niektorej z reštaurácií. Opäť sme sa napojili na hlavnú cestu a smerovali sme do prístavu Kardamena – rybárskeho mestečka. Dlhé piesočné pláže, jeden hotel vedľa druhého – takže sme si hneď pomysleli, že jesť bude kde. No ale vybrať si tu správnu reštauráciu z toho kvanta. Išli sme na to takticky, tam kde je najviac ľudí budú asi najlepšie variť, a ak nie najlepšie, tak keď je tam toľko ľudí stále, aspoň budú mať všetko čerstvé. Ako milovníčka morských príšer som si objednala cestoviny s darmi mora a práve pri spomienke na to skvelé jedlo, ktoré mi priniesli mi momentálne pri písaní tečú sliny...mňaaaam. Môj manžel bol s výberom tak isto spokojný, dal si miestnu špecialitu Stifado zapečené hovädzie mäso v červenej omáčke so syrom (to preto toľko kráv na ostrove), keďže na rozdiel odo mňa príšery nemusí. Najedli sme sa tak, že sme nevládali vstať ani od stola, ale museli sme, no chuť na akúkoľvek atrakciu na ostrove sme stratili. Najradšej by som si s plným žalúdkom takej dobroty ľahla niekde do tieňa s nohami vo vode.
Pokračovali sme pozdĺž pláže až sme prišli k novo budovanému stredisku hotelov Tolári. Tu cesta pri pobreží končila v hotelovom komplexe. Pekné pláže, ale pre spomínaný obsah v žalúdku mi stačil pohľad z auta. Rovnakým spôsobom sme chceli pozrieť roľnícku dedinku dedinku Pilí, keďže sme tam však na prvý raz netrafili a serpentínová cesta mi viac než dosť spôsobovala oživenie morských príšer, rozhodli sme sa, že sa bez toho zaobídeme.
Do nášho dočasného domova sme dorazili potme – unavení, keďže auto sme mali požičané aj na ďalší deň, museli sme sa rýchlo zotaviť. Zotavovanie nebolo podľa predstáv, pretože sa našej milovanej dcérenke začal prerezávať nový zub. Báli sme sa, že susedia budú kvôli plaču nevyspatí, ale tuhý spánok suseda s intenzívnym chrapotom spôsobil, že susedka používala v noci štuple do uší, takže dovolenku sme nikomu našťastie nechtiac neznepríjemňovali.
Druhý deń sme vstali a rozhodli sme sa zopakovať návštevu južných pláží, ktorú sme ukončili v miestnej reštaurácii v meste Kefalos. Opäť sme vsadili na preplnenú reštauráciu a vybrali si miestnu špecialitu Soulaki a Musaka. Tento krát môj typ, kde je veľa hostí bohužiaľ nevyšiel. Množstvo ľudí ešte aj spôsobilo, že sme na jedlo čakali hodinu. To by nám však nevadilo, keby mi na tanieri priniesli super obed, ale žiaľ z toho čo bolo na tanieroch mi nemohlo byť zle (detské porcie) a nakoniec som aj v duchu ďakovala, že je toho tak málo, lebo by som skončila ako Mr. Been hľadajúc, kde by som tú napodobeninu dobroty strčila. Najhoršie na tom všetkom bolo to, že sme počas celého pobytu v tejto reštaurácii boli obeťami náletov ôs a včiel (sedeli sme pod viničom). Keďže tento obed nám únavu nespôsobil mohli sme sa venovať ďalším atrakciám ostrova.
Výsledkom jednej dlhej serpentínovej cesty s cieľom v dedinke Zia , bol nádherný pohľad na ostrov zhora . V diaľke bolo vidieť vyschnuté soľné jazero Tigaki, ktoré však svojim obsahom pripomínalo skôr pokazenú čističku odpadových vôd (smerujú tam všetky splašky) .
Na základe odporúčania viacerých návštevníkov sme sa však rozhodli, že pôjdeme pozrieť teplé pramene Empros Therma. Čo spätne - vzhľadom na zloženie našej posádky tiež považujem za omyl. Cesta prebiehala bez problémov až kým sme neboli zaskočený jej nečakaným koncom. Proste si idete po diaľnici a zrazu nie je kam – slepá diaľnica (resp. cesta prvej triedy). Všetci tam parkovali, tak sme zaparkovali aj my. Že vraj kúsok zídete a ste tam. Ten „kúsok“ trval vyše pol hodiny, ale nie po asfaltke – po prachu a kameňoch a nie po rovinke – dolu strminou, z toho vyplýva nie chôdzou – šmykom. Naše dieťa bolo viac vo vzduchu ako na nohách. Konečne sme sa dostali k „vytúženým“ prameňom, kde sme zistili, že je druhé parkovisko, ale čo už. Horší bol pohľad na náš cieľ. Kruh s priemerom asi tak 5 metrov, v ktorom si v horúcej vode močili zadky denne tisícky ľudí (hlava na hlave a nič iné sa tam robiť nedalo) - ďakujem nemusím. Keď som si predstavila cestu naspäť, bolo mi na dovolenke druhý krát do plaču, ale zvládli sme.
Poslednou našou zástavkou bolo hlavné mesto ostrova Kos. Prístavné mesto, v ktorom dominuje na okraji postavená mohutná pevnosť Kastel. Kam ste sa tu pohli boli mačky a žobrajúce matky s deťmi v náručí. Najväčšou atrakciou bol preklad štrku z lodí do nákladného auta pomocou žeriavov (samozrejme pre našu dcéru). Prirodzene sme prešli viaceré pamiatky mesta a zakotvili v centre mesta na výbornej „tureckej“ káve .
Auto sme museli v ten deň odovzdať – doplniť nádrž. Keďže sme chceli ušetriť, cestou sme sledovali benzínové pumpy, ktorých ceny sa značne odlišovali. Vybrali sme teda tú najekonomickejšiu. Nádrž otvorená, zrazu pribehne k nám akýsi pánko (asi pumpár), niečo zarecitoval v rodnom jazyku a už aj tankoval. Avšak nie to čo sme chceli - žiadny Natural 95, ale W-Power. No a bolo po našom šetriacom režime – veď by sme nemali ani na čo spomínať, taký benzín do požičaného auta natankuje asi málokto .
Auto sme odovzdali a ďalšie tri dni sme si so všetkými divmi vychutnávali našu plážičku. S divmi preto, lebo prechádzka smer Tigaki, bola jedinečná. To že je tam prírodná nudapláž sme niečo započuli, ale to že tam budú leňošiť a natierať sa navzájom rovnaké pohlavia (prevažne mužské) sme nečakali. Naša dcéra len nechápavo pozerala na hompálajúce sa prirodzenia v objatí prechádzajúcich sa pánov. Keďže sme jej pohľad nevedeli odtrhnúť prechádzku sme museli predčasne ukončiť.
A ani sme nevedeli ako prišiel predodletový deň. V ten deň prišli aj noví rekreanti. A znovu bola voda s množstvom rias a znova tam stála nešťastná pani. Tak mi nedalo a ako mňa ukľudňovali rekreantky po našom prílete – ja som ukľudňovala tiež. A musím uznať, že to čo mi tie dve slečny povedali na začiatku platilo. Super dovolenka a dokonalý oddych. Žiadne disco, bary, hlučný hostia – kľud. Jediné čo bolo po zotmení počuť bolo more, vietor a sem tam komár – ktorí však na nás nesadol .
Cesta lietadlom späť bola skoro bezproblémová. Už bolo našej dcérenke dlho, najprv sa chichotala na sediacich za nami, potom si sadla na zem a niečo sa mi nezdalo. Stále niečo poťahovala, batožina to nebola – záchranné vesty. Potom si naša dcéra kreslila na papierový sáček v lietadle určený na produkt nevoľnosti – myslela som si, niekomu bude zle, možno ho to trocha poteší – sáček použila maliarka sama pri pristávaní .
Záver – super dovolenka – a možno sa na Kos ešte vrátime, ale už s našou ďalšou dcérou, ktorá síce bola už na tejto dovolenke, ale svetlo sveta uzrie až o pol roka po nej.