Mykonos 2006

Zdroj: recko.name/cestopisy.php?id=78
Napsáno dne: 26.6.2006
Na úvod by som možno mal odpovedať na otázku prečo som si vybral Mykonos. Poznáte z mojich diskusných príspevkov, že mojimi obľúbenými miestami sú skôr Skopelos, južná Kréta, Thassos a podobne. Dôvodov je viacero. Konečne som chcel spoznávať Grécko bez cestovky, s ruksakom na chrbte a lodné spojenie na Kyklady je ideálne, navyše letieť sa dá do Atén priamo z Bratislavy. Ďalším dôvodom bolo to, že predsa len, ruku na srdce, keď počujete slovné spojenie „grécke ostrovy“, vybavia sa vám biele domčeky s modrými okenicami, kaplnky na skalnatých svahoch a toto je predsa len viac typické pre Kyklady, tie najgréckejšie z ostrovov než pre Thassos alebo Lefkadu.

Nebudem opisovať celú cestu, iba stručne: všetko som si vybavil cez internet, dalo sa to vydržať a nemali sme jediný problém s trajektom, dopravou z letiska či ubytovaním. Je to všetko zhruba tak ako to opisuje Pavel v svojom cetopise o Naxose, tak to nemusím písať znovu. Akurát, že lístok na autobus z letiska do Pirea podražil z 2,90 na 3,20...

Čo vám napadne keď počujete slovo Mykonos? Drahé hotely, snobské reštaurácie, bary pre gayov, koktaily pre jet-set society a preplnené pláže? Je to všetko pravda na Mykonose roku 2006? Podľa mňa skôr nie ako áno.

Mykonos bol dlhé roky chudobný ostrov, slúžiaci iba ako východisko pútí na neďaleký Délos, posvätné miesto antického Grécka a miesto podľa ktorého dostali vlastne Kyklady svoje meno. Až v dvadsiatych rokoch nášho storočia, vďaka akvarelom francúzskych neoimpresionistov, sa dostal ostrov veterných mlynov trochu do povedomia predovšetkým umeleckej verejnosti. V 60-tych rokoch bol obľúbeným miestom stretnutí hippies, v 70-tych rokoch sem chodila medzinárodná smotánka. Excentrici, umelci, gayovia a hedonisti si obľúbili ostrov v 80-tych rokoch a v podstate sa postarali o jeho dnešný imidž.

Dnešný Mykonos je ukážkovým, nablýskaným, niekedy trochu vyumelkovaným príkladom kykladskej Chory. Dôsledná ukážka labyrintu uličiek, ktoré nemajú žiadnu logiku a ťažko sa v nich orientovať aj podľa mapy. Kombinácia modrej a bielej, je tu dokonca aj menej buganvílii a oleandrov, ktoré zvyčajne dodávajú kamenným kykladským mestečkám predsa len viac farby. Chora si zachovala svoju historickú formu ale úplne zmenila funkciu – v horných častiach sú skoro všetko apartmány, v centre butiky, obchodíky, reštaurácie a pri mori najmä v Little Venice drahé koktailové bary a reštaurácie – skôr medzinárodné ako grécke. Ale nájdete tu ostrovčeky tradície, vzdorujúce cenovej inflácii i módnym trendom a posedenie v tieni u Antoniniho je asi rovnaké ako v roku 1958 keď svoju tavernu zakladal. Veterné mlyny nad mestom vytvárajú veľmi scénickú atmosféru a sú spolu s pelikánmi (legendárny Petros už nežije...) asi najtypickejšie poznávacie znaky ostrova.

Jeden český cestopis uvádza, že „...přírodu nenajdete na Mykonose takřka žádnou...“. Ja by som s tým súhlasil, iba by som vynechal slovíčko „takřka“. Mykonos je v tomto ohľade neuveriteľne nehostinný ostrov. Nič tu nerastie, dokonca ani bodliakom sa veľmi nedarí... Je skoro neuveriteľné, že každý kto vlastnil aspoň kúsok tejto nehostinnej pôdy, je dnes už milionár...To je aj jeden z dôvodov, prečo ostatní Gréci nemajú obyvateľov Mykonosu príliš radi...

Mykonos je však jedničkou, čo sa týka pláží. Aspoň stručný popis ako na mňa pôsobili. Platis Yialos bol kedysi (možno keď Antonini zakladal svoju tavernu) malou, šarmantnou zátokou s čistučkou vodou. Dnes ostala iba tá čistá voda. Hotely a hotelové reštaurácie sú tak natlačené na pláž, že čašník doslova dočiahne podať vám pivo (alebo čo ste si objednali) bez toho aby opustil reštauráciu. Slnečníky a lehátka tesne vedľa seba. Pláž má skôr rodinný charakter a dnes už dávno nepatrí k najnablýskanejším na ostrove. Napriek všetkým varovaniam sme sa v jednej z hotelových reštaurácií najedli a na moje veľké prekvapenie bolo jedlo veľmi chutné a vôbec nie predražené.

Ďalšími dvoma plážami sú Paradise a Super Paradise. Sú preslávené najmä diskotékovými párty začínajúcimi okolo desiatej ráno a hluku vraj neujdete ani keď ponoríte hlavu do vody. Nebrať.

Nasleduje Elia, podľa mnohých najkrajšia pláž ostrova. Je to naozaj pekná pláž, s trstinovými slnečníkmi, a trendy tavernami, podľa mňa veľmi pekná ale zase nie nezabudnuteľná.

Najlepší pocit som mal z pláže Kalo Livadi, umiestnenej vo veľmi malebnom, širokom údolí, s dostatkom miesta a jemným pieskom. Ani cez víkend tam nebolo plno. Okolité strmé svahy, bludné balvany a niekoľko bielych domčekov (rýchlo pribúdajú ďalšie) vytvárajú skoro surrealistickú náladu. Niečo medzi Santorini a Marsom. Ale pekné. Máte chuť nechať prechádzať sa vašu dušu.

Severné pláže som videl len letmo, niektoré z nich sú vraj pekné, intenzívny vietor však robí pobyt na nich pomerne otravný.

Jedinou dedinkou na ostrove (okrem hlavného mesta) je Ano Mera, zďaleka však nedosahuje pôvab iných kykladských horských dediniek. Môžete vynechať.

Záver? Myslím, že Mykonos zostarol. Stal sa viac mainstreamovým cieľom, nie je až taký drahý, ako hovoria bájky a v podstate tam dnes nájdete všetky typy cestovateľov. Už nie je taký extravagantný ako kedysi, nie je taký škandalózny, a – aspoň v júni – je pomerne pokojný. Možno už nie je tým, čo hľadajú extravagantní hedonisti a dnes už určite možno nájsť aj vhodnejšie miesta pre snobov z celého sveta s šiltovkami Lacoste a šlapkami do vody za 100 Eur. Ja si myslím, že je to len dobre.

Na druhej strane stále platí, že na Mykonos sa nezabúda. Ani keď ste tam boli iba pár dní. Vezmite mladú priateľku do niektorého z barov pri Alefkandre, dajte si Martini bitter s olivou, započúvajte sa do smutných saxofónov a neriešte či Mykonos je alebo nie je gýč...