Na úvodní stránku
Napsat vlastní cestopis
Fotogalerie
Videogalerie
Recenze hotelů a apartmánů
Recenze míst
Recenze taveren
Diskuzní fórum
Přihlášení
Jste nepřihlášen
OnLine: 6 | 13
Melissa travel
Ochrana osobních údajů
© 2002 Řecko a řecké ostrovy

Slaná premiéra

Autor:
Zařazeno:
Korfu
Napsáno:
21.08.09 18:26
Fotografií:
32
Přečteno:
5269
Soutěž:
2009
Tisknout cestopis
Doporučit přátelům
Dnes 03:50
18 °C
Skorojasno
bezvětří
Tri krížiky na chrbte, dva týždne dovolenky v práci, jedna lepšia polovička, nula detí. Z tejto matematickej postupnosti sme vychádzali pri zostavovaní oddychového plánu na nadchádzajúce leto. A keďže som sa ešte nikdy nekúpal v mori a manželka tiež okúsila slanú vodu naposledy v detských časoch, bolo rozhodnuté. Po mnohých nečakaných odkladoch, služobných cestách, i pobyte v nemocnici, tento rok nám už dovolenka na slano neutečie!

Ako sme (sa) dorazili
Lietadlo sa jemne nakláňa na ľavé krídlo a ja tisnem nos na maličké okienko v snahe identifikovať cieľ našej cesty. Na obzore však vidím len vyprahnuté hrebene vrchov zbrázdené údoliami a sem-tam stužku rieky. Albánsko alebo už nebodaj bájne Grécko? Digitálna mapka v lietadle je len orientačná no znenazdajky sa vonku ukáže modrá pláň a ja viem že sme blízko. Nevidíme ho, ale tam pod nami určite je. Ostrov zelený, smaragdový, úžasný a čakajúci len na nás. Korfu.
Náš elegantný Airbus pomaly klesá na pristátie. Ako vždy sa robím múdry a komentujem vztlakové klapky, krídelká i celú tú úžasnú mechanickú symfóniu krídla ktorú máme cez bočné okienko ako na dlani. Popritom už menej sebavedomo sledujem rýchlo sa blížiacu vodu pod našimi nohami. Už len pár metrov, zreteľne rozoznávame hrebene malých vlniek no nikde náznak pevnej zeme. Z úst manželky sa vyderie náznak nepokoja a práve v tom poslednom okamihu niekto pod nás položí spásny betón letiska. Krátke drcnutie a zaslúžený potlesk snáď od všetkých naokolo. Ešte dodatočne pri rolovaní zbadáme rušnú cestu tesne ohraničujúcu našu krátku pristávaciu dráhu. Teda, pán pilot, klobúk dolu!
Odbavenie na letisku i kontakt so zástupcom našej CK prebehne hladko a za pár chvíľ už sledujeme ubiehajúcu krajinu za oknami autobusu. Očami hltáme prvé dojmy z tohoto úžasného ostrova, šedivé staveniská, neporiadok vedľa cesty, neupravené okolie.... moment, niečo tu nehrá, takto to v recenziách nepísali! Sme na správnom ostrove? Určite áno, lietadlo nie je auto a nezavezie Vás inam len preto že zle odbočíte, ostatne, pomaly sa stmieva, nechajme súdy i rozsudky na zajtra.
Neskoro večer prichádzame do strediska Liapades. V padajúcej tme valíme oči na uzučké ulice i zručnosť vodiča, ktorý neohrozene prekonáva ostré zákruty lemované múrmi domov. Po krátkom čakaní na recepcii sme autom dopravení k našim štúdiám – po cestičke k nim by autobusom neprešiel dokonca ani grécky šofér. Manželku, unavenú po celodennom cestovaní, nechávam strážiť oheň a ja vyrážam po vzore pravekých predkov hľadať poživeň, v tomto prípade pitnú vodu. Nachádzam miestny supermarket veľkosti sídliskovej samoobsluhy a radostne zisťujem že napriek jedenástej hodine večernej je stále otvorený. Opojený vidinou úspešného lovu vyberám veľkú sedem litrovú fľašu životodarnej tekutiny a celý kartón limonády. Až vonku si uvedomím že nemám so sebou ani batoh, ani tašku a tých šetnásť kilogramov čo som práve nakúpil sa nesie naozaj zle. Našťastie je tma a tak moju krížovú cestu plnú filozofických zastavení a zvláštnych póz spôsobených kĺzajúcimi sa fľašami nikto nevidí. Spotený ako myš prichádzam na izbu, preletím cez sprchu a zabáram hlavu do vankúša. Za pár minút je zo mňa spokojne odfukujúca masa ako sa na prvý príletový deň patrí.
Apropo, ubytovanie. Nikde počas celého nášho pobytu od nás nechceli pasy, doklady ani len naše mená či názov cestovnej kancelárie. Stačilo nám povedať že sme sem prišli na dovolenku. Za celých desať dní nebol urobený žiadny oficiálny či neoficiálny check-in, nikoho to netrápilo a nás samozrejme najmenej. Či za tým bola perfektná organizácia našej CK, alebo grécka dobrosrdečnosť a benevolentnosť, sme sa nikdy nedozvedeli. Všetko klaplo na jednotku, tak načo riešiť zbytočné detaily.

Ako sme my ochutnali more a osy našu večeru
Ráno sa budím nezvyčajne skoro. Darmo, hlad po zážitkoch a raňajkách je silnejší než únava z cestovania a hodinový časový posun. Manželka ešte tvrdo spí a ja to využívam na taktický prieskum nášho hlavného stanu a okolia. Prvé kroky vedú na balkón a Korfu sa mi okamžite revanšuje za včerajšie rozpačité prvé dojmy. Napravo mohutné skalné zrázy lemované bujným zeleným porastom, v diaľke morský záliv zaliaty raňajším slnkom. Náš hotel leží v skutočnej tichej oáze, ďalej od hlavnej cesty. Všade ovocné stromy, kvety, obrovské palmy, všetko úhľadné ako zo škatuľky. Rýchlo zjeme studené raňajky z prinesených zásob a vybehneme von, natešení ako bytový jazvečík keď sa po daždivom dni konečne dostane na poriadnu prechádzku.
Naše prvé kroky vedú samozrejme na hlavnú pláž cestou krútiacou sa medzi peknými vilkami a penziónmi. Pár zákrut a sme tam. Hladina je pokojná, bez vĺn, ako na priehrade niekde u nás, ale aká čistá! Tak neskutočne čistá ako v čerstvo založenom akváriu. Naberám do rúk a omočím jazyk, áno, som pri mori, pri naozajstnom „kúpacom“ mori, tridsať rokov života v nevedomosti sa skončilo. Bez dlhého otáľania vchádzame do vody. Je trošku chladná ale v tejto chvíli by mi asi nevadilo ani keby mrzla. Plávanie v mori je naozaj krásne, nádherne to nadnáša a pohľad pod seba do priezračnej hlbočiny sa nedá porovnať ani s tým najluxusnejším bazénom. Pri útesoch pozorujeme nádherné pestrofarebné rybičky, netušil som že takéto pekné druhy nájdeme aj tu, myslel som že je to len výsada tropických oceánov. Ostnaté hnedé loptičky na skalách nás uisťujú že bolo naozaj rozumné vziať si so sebou našu špeciálnu kúpaciu obuv, tj. lacné plátenky z čínskeho obchodu. Na pláži ježkovia síce nie sú ale tam kde to žije a hýri farbami, tam áno. Hlavná pláž v Liapades je naozaj pekná. Treba však podotknúť že i hodne navštevovaná a čiastočne obsadená požičovňami lodí všemožných tvarov a pohonov. My však, nasýtení radami, recenziami a mapkami vieme, že to najlepšie nás ešte len čaká.
Pláž Rovinia nachádzame bez problémov, pekne značená cestička nás dovedie priamo k nej. Opäť čistá voda, snáď ešte čistejšia ako na hlavnej pláži, navyše s romantickou skalnou panorámou. Šantíme s manželkou vo vode ako malé deti, nazrieme i do jaskyne odporúčanej v cestopisoch ako zdroj tieňa a vhodné miesto na oddych. Žial, veľmi rýchlo vizuálne i čuchovo zisťujeme že tento zaujímavý prírodný výtvor supluje návštevníkom chýbajúce toalety. Asi daň za návštevu v hlavnej sezóne. Úzkym a strmým chodníčkom objavujeme neďalekú pláž Glyko . To je to pravé pre nás, žiadne požičovne, žiadna vypekajúca sa masa tiel. Ticho, kľud a nanajvýš traja ďaľší návštevníci robia z tohoto maličkého zálivu naozajstný súkromný raj. Morské dno je krásne mnohotvaré, rozoklané balvanmi a útesmi, ozdobené húfmi rybičiek. Práve táto pláž sa stala našou najobľúbenejšou v bezprostrednom okolí hotela. Ale to sme ešte nevedeli že Korfu nám dávkuje svoje poklady po malých dúškoch a my sme len na samom začiatku.
Uplávaní a pripečení slnkom sadáme večer do príjemnej rodinnej taverny, pochvaľujúc si, akí sme šikovní a prezieraví, keď ideme na večeru skôr, do ešte takmer prázdneho podniku. Veru, v Grécku sa nikto nikam nenaháňa ani nič neunáhľuje, večer sa tu začína vtedy keď u nás doma noc. Nevedomosť je potrestaná veľkolepo, bez predohry. Celé predstavenie sa začína mohutným beethovenovským nástupom v podobe obrovského sršňa ktorý sa usalaší na mojom práve otvorenom pive. Neviem, čo si taký sršeň sľubuje od úzkej a horkej fľaše alebo ma naozaj len chcel vystreliť zo stoličky? Po jemnom ale veľmi obozretnom zásahu obsluhy na inak vynikajúci gyros a šalát čakáme už len chvíľku. Lenže s jedlom nastupuje búrlivá priam orchestrálna pasáž v podobe húfu ôs. Nie jednej-dvoch čo tanier ovoňajú a odletia, ale veľa potvor pokrývajúcich stôl takmer bez možnosti zasunúť do nejakej voľnej medzery aspoň vidličku. Sympatická a večne usmiata dievčina nám z kuchyne pohotovo prinesie plechovú misku s niečím hrdzavohnedým, horiacim, páchnucim a dymiacim. Hmyz je vypudený, my vyúdení ale konečne sme aspoň schopní večerať. Gyros i šalát zmizol v našich útrobách, osy sa presťahovali k nešťastníkom pri vedľajšom stole a za nimi i dymiace čudo. Ako som zistil od našej smejivej obsluhy, bola to obyčajná horiaca grécka káva. Teda, kávu veľmi nepijem, ale táto padla naozaj vhod. Odteraz však chodíme na večeru zásadne pekne po grécky, najskôr o deviatej!
Apropo, hmyz. Toho bodavého je na Korfu požehnane, ba až moc. Nervózne poletujúce osy a mumlavé sršne veru do pokojnej atmosféry ostrova nezapadajú a keďže ich naozaj nemám rád občas ma riadne „vytočia“. Prečo si nezbierajú nektár ako motýle? Farebne sú takmer rovnako pekné. A možno ma len hnevá že pána tvorstva dostane do šachu také malé nič a ja ho ani nemôžem len tak beztrestne zlikvidovať. Hoci nerád, musím si ale priznať že tie otravné potvory tu boli dávno pred turistami a je to viac ich domov než môj. Navyše, ľudia boli z raja na Zemi nadobro vykázaní takže i na nádhernom Korfu musí byť niečo aspoň trošku menej príjemné, aby sme si náhodou nemysleli že sme ten raj opäť našli :).

Ako sme hľadali a niekedy aj nachádzali
Na chrbte nabalený batoh, v ruke vytlačená papierová mapka, rukou stierame pot z čela a stúpame kľukatou betónovou cestou. Áno, presne podľa popisu, na vrchole kopca obchádzame starú bránu a ocitáme sa na úžasnej vyhliadke. Pod nami pláže a more snáď všetkých odtieňov modrej. Krásna tyrkysová pobrežná, na ktorej zakotvené loďky pôsobia akoby lietali vo vzduchu, prechádza do tmavšej okolo podmorských útesov aby sa nakoniec zmenila v temný hlbinný odtieň. Tu, vysoko nad plážami Limni a Klimatia si vychutnávame úžasnú scenériu a nekonečné morské pláne ťahajúce sa k obzoru. Slnko nemilosrdne pečie a po desiatkach minút strávených pochodom už túžime byť tam dolu, pri vode, veď je to už len kúsok.... Omyl, z webu vytlačený návod zrazu prestáva súhlasiť, nenachádzame žiadnu lesnú cestu, len rozbitú betónovú odbočku. Tá sa vinie medzi olivovými hájmi a mení sa na prach. Prichádzame k rozostavanej vile kde sa horúčkovito pracuje, nikde žiadna pláž. Nie, toto nemôže byť správny smer. Namáhavo šliapeme späť na betónovú cestu. Niekoľkokrát meriame úsek od vyhliadky k rozbitej odbočke a pátrame po náznaku zasľúbenej lesnej cesty. Nakoniec rezignovane schádzame k stavenisku kde našťastie jeden z robotníkov ovláda angličtinu a ukazuje nám kamenné schodíky vedúce nadol. Sme mu veľmi vďační, schody totiž ležia hneď vedľa vily a pôsobia skôr ako jej súčasť než verejný chodník. Konečne sme tu. Obojstranná pláž Limni je skutočne krásna, nevšímame si rozbitých rybárskych člnov a trochy neporiadku v tieni stromov, sme predsa v Grécku a... pozrite na to more! Slovami to ťažko opísať, nasadzujeme masky, šnorchle a vrháme sa do priezračnej vody. Vedel som že Liapades má na celom ostrove asi najlepšie podmienky pre podmorské aktivity a tento opis veru neklamal. Ryby malé, veľké, osamotené farebné krásavice i majestátne húfy ploských striebristých tiel. Moju pozornosť upúta záblesk svetla, vidím štíhlu modrastú ceruzku, niečo na štýl maličkej anorektickej štuky, ako sa zabodáva do húfu tesne pod hladinou. Dobrú chuť! Podmorský svet ma úplne uchvátil, odteraz až do konca nášho pobytu som masku a šnorchel takmer neodložil. Ten svet tam dolu je iný. Nie je nič krajšie než položiť hlavu do vody a obdivovať ho, ponoriť sa za húfom rýb tak hlboko ako pľúca a tlak v ušiach dovolia a ako hudbu celý čas počúvať len šum mora či kamienkov výrených vlnami. Korunou toho všetkého je krásna vínovo červená hviezdica ktorú po veľmi opatrnom priblížení (a ubezpečení že to naozaj nehryzie) zdvíham z dna len pár metrov od brehu. Je živá, vôbec nie slizká ako by som čakal, tvrdá ako plastová hračka. Bleskovo robíme foto-dokumentáciu, teda ja a hviezdica, manželka a hviezdica, my obaja a hviezdica, hviezdica samotná - tak ako sa na podobné nezvyčajné medzidruhové stretnutia patrí. Netrvá to dlho, musíme byť ohľaduplní. Jemne presviedčam morského tvora by odlepil drobné neškodné prísavky z mojej ruky a opatrne ho vraciam na pôvodné miesto.
Poobedie trávime na susednej pláži Klimatia. Tú už nachádzame ľahko a plávaním a šnorchlovaním skúmame jej zákutia. Je to opäť komornejšia pláž a podobne ako Glyko nám prirástla ihneď k srdcu. S večerom sa neradi lúčime s týmito krásnymi miestami a vyrážame na cestu späť. Ešte predtým sa mi štastlivo darí nájsť stratený manželkin turistický klobúčik zabudnutý na Klimatii – bez neho by sme veru na tunajšom ostrom slnku zažili ťažké časy. Žiaľ, až na hoteli zisťujeme že sme na pláži zabudli aj jednu z našich dvoch veľkých osušiek. Chvíľa váhania, ťažký boj s vlastnou únavou ale predsa meriame celú cestu (takmer trištvrte hodina jedným smerom) na pláž Limni znova. Náš prerastený uterák sa však očividne niekomu zapáčil a my len naprázdno sliedime po opustených bielych kameňoch. Na hotel prichádzame neskoro a vyčerpaní, nezvládame preto ani dohodnuté posedenie s mladým českým párom, ktorému, ak náhodou čítajú tieto riadky, sa týmto ospravedlňujeme.
Apropo cesta na Limni. Skutočne je mierne odlišná od popisu ktorý sme mali k dispozícii. Asi to spôsobila práve stavba či prestavba spomenutej vily. K Limni však vedie i značený chodník medzi olivovníkmi, to sme ale zistili až pri našej nedobrovoľnej večernej návšteve. Doobeda sme si v tieni stromov malú drevenú tabuľku jednoducho nevšimli. Tak sme zase múdrejší a opäť sa ukázalo, že všetko zlé je aj na niečo dobré.

Ako sme vegetovali
Po prvých náučno-poznávacích dňoch trávime dnešok na pláži Glyko leňošením a plávaním (manželka) či šnorchlovaním (to hlavne ja). Je až neuveriteľné že táto krásna pláž, susediaca s rušnou hlavnou plážou a rovnako populárnou Roviniou zostáva taká opustená. Celý deň sme tu úplne ale úplne sami a je to len dobre, v ktorom inom letovisku by sme našli v hlavnej sezóne súkromnú pláž v cene pobytu? Dnes je navyše mierne veterno a ja konečne vidím more ako z telky, teda s vlnami. Nie je to síce nič mohutné ale keď neprší nech aspoň kvapká . Večer navštevujeme dedinu Liapades, jednu z tých čo si na ostrove napriek turizmu a zmesy cudzých vplyvov zachovali svoju starobilú tvár. Z chrámu , spoza starej zvoničky znie večerný omšový spev a my sa túlame nekonečne dlho týmto miestom kde sa ani čas nemá kam náhliť . Vždy nanovo nás udivuje architektúra tak vzdialená našincovi. Domy bez záhrad s dverami priamo do ulice akoby sa báli, že zaberú viac priestoru než je nutné. I zriedkavé auto, za stáleho trúbenia sa predierajúce týmto labyrintom, sem akosi nepatrí a farebné fasády domov lemujúce úzke, precízne dláždené uličky, ho akosi nechcú prijať medzi seba .
Apropo, Liapades. Stredisko na pohľadanie, všetko to vŕtanie v recenziách sa naozaj vyplatilo. Romantika, kľud, zeleň a krasový charakter pobrežia sú jedinečné. V okolí je veľa malých pláží a niet lepšieho miesta na tie pravé dovolenkové úniky z civilizácie. Keď k tomu pridáme starobylú pôvodnú dedinu, nechýba už k dokonalosti nič. Ak na Korfu vo dvojici, jednoznačne do Liapades, s malými deťmi či na staré kolená by som to asi neodporučil. Predsa len, tu je naozaj všetko do kopca či z kopca, niekedy poriadneho.

Ako sme okúsili Rajskú
Keď Rajskú tak nie samozrejme omáčku, ale pláž. Ten tisíckrát opísaný výlet loďkou s priamo na mieste pečeným kuriatkom sme si nemohli nechať ujsť a zakúpili sme si ho v letovisku hneď deň po našom príchode u chlapíka pred rozprávkovo vyzerajúcou reklamnou tabuľou. Za „dvacku“ na osobu to naozaj stálo za to. Transfer z Liapades do letoviska Paleokastritsa bol presný ako hodinky, na loďku sa čakalo dlhšie, ale tá cesta stála za to. Útesy tak biele a voda tak modrá, podozrievame Grékov že to tu každé leto pred sezónou nanovo maľujú a lakujú. Rajská samotná je taká farebná ako na pohľadniciach, nekecám, oslepujúco vybielené skaly, jemný piesok a neuveriteľne čistá voda. Pláž je dosť dlhá takže ani húfy ľudí, ktoré tu každé doobedie lode vypľúvajú na breh, si neprekážajú a každý si nájde svoje miesto na slnku. To doslovne. Na obnažený pás piesku to nemilosrdne praží a bez slnečníkov ktoré sú našťastie k dispozícii by sme súperili s tými grilovanými kurčatami. Ešte že tu máme more. Oproti Liapades je viac otvorené a je to aj cítiť. Na tejto pláži konečne mám možnosť vyšantiť sa v pravých morských vlnách. Ako neskúsený laik leziem do vody a nechám prúd pohrávať sa so mnou ako kačkou vo vani. Voda podo mnou znenazdajky ustúpi do mora, prehrávam boj s gravitáciou, padám na zadok a ďalšia vlna ma neúprosne zomelie pod seba. Všetko je to také rýchle že sa nestačím ani začudovať. Prvá myšlienka patrí mojim okuliarom. Dioptrickým, bez nich žijem v rozmazanom svete krátkozrakosti. Našťastie sú tam ale len vďaka športovej elastickej páske upevnenej okolo hlavy presne na tento účel. Manželka má z toho ohromnú zábavu a ja vlastne tiež. Avšak spravodlivosť ešte je na svete lebo zakrátko je aj ona pekne prikrytá snáď tou najväčšou vlnou aká na pláž za celý náš pobyt dorazila. Tentokrát sa smejem ja. Čas letí a je tu obed. Kuriatko o dušu rozvoniava a všetci sa zbiehajú na dohodnuté miesto k veľkej skale. Len teraz naplno cítime silu gréckeho slnka. Kamienky a piesok na pláži sú také rozpálené že na boso sa stáť na mieste prakticky nedá. Nuž, na plážovú obuv sme veru dnes nemysleli. Nevadí, predvádzame nedobrovoľné prískoky, indiánske tance i masajské výskoky len aby sme naše citlivé chodidlá ochránili. Darí sa a po chutnom obede sa opäť vrháme do vĺn. Na potápanie nie je ani pomyslenia. Vzadu na pláži vystupujú z mora pekné útesy, ale ísť medzi ne v týchto silných vlnách by nebolo rozumné. Ani sa nám to nežiada, trávime na vzdúvajúcej sa vodnej mase celé poobedie, snažíme sa uhádnuť interval medzi tými najväčšími vlnami aby sme sa sa nimi následne nechali vyplaviť na breh ako dve veľryby.
Apropo, Rajská pláž. Nebojte sa ju ochutnať, nebudete sklamaný . Je to cenovo i časovo veľmi dostupný a hodnotný zážitok. Cesta loďou s preskleným dnom je pútavá a samotná pláž naozaj pekná. Našťastie sme sa nenechali zlákať na ďalší výlet „Žltou ponorkou“ sľubujúcou nevšedný „podvodný“ zážitok. Vtip je v tom že sa o žiadne ponorné plavidlo nejedná aj keď tvarovo i menom má k nemu blízko. Ak sa to žlté čudo niekedy skutočne potopí, bude to asi po prvý aj posledný raz. Zatiaľ je to obyčajná loď naprataná turistami z ktorých sa na výmenu polovica praží na palube zatiaľ čo zvyšok obdivuje podmorský svet cez presklené steny pod čiarou ponoru. Ale kto chce, môže skúsiť.

Ako sme šoférovali
Veľký deň. Ráno nám doviezli vopred rezervované auto. Chvíľu trvá než sa s chlapíkom nájdeme. Na hlavnej recepcii hotela o nás totiž nič nevedia ako už bolo spomenuté vyššie a aby som zachytil mobilný signál, musím vždy vybehnúť až na hlavnú cestu. Nakoniec to však zvládame a zanedlho ženieme maličký červený Fiat hore strediskom čo mu jeho malý motorček stačí – a to nie je veľmi rýchlo, netreba sa báť. Naším prvým cieľom je opäť Paleokastritsa. Nelákajú nás ani tak zaľudnené pláže ako kláštor Theotokos týčiaci sa nad ňou. Ten sme si všimli ešte včera cestou na Rajskú pláž. Auto nechávame dole na parkovisku a hore kľukatou úzkou cestou šliapeme pešo. Dalo sa sem aj vyviezť, ale trocha pohybu nám nezaškodí. Hore na kopci sa kocháme krásnymi výhľadmi na more i pláže pod nami. Zaujme nás pletivom obohnaná klietka s kurníkmi naplnená.... pávmi. Samce s dlhými chvostami pyšne sedia na bydlách, skromné pávie slečny dozerajú na malé pávčatá. Celé to pôsobí bizarne a naozaj to skôr pripomína gastro-zásobáreň než atrakciu pre turistov. Či vtákov naozaj podávajú v blízkej reštaurácii sme nezisťovali, ale ak pôjdete okolo, skúste si vypýtať pečeného páva... . Kláštor samotný vo mne rozhýbe emócie, je to stále živý chrám a nádherne žlté múry kontrastujú s gýčovito modrou oblohou . O jeho histórii sa žial veľa nedozvieme, okrem roku založenia nenachádzame žiadnu tabuľu či iný verejný zdroj informácií. Túlame sa maličkými nádvoriami , nazrieme do krásnej svätyne , fotíme asi najpodarenejšiu mačku akú sme na Korfu našli a nakoniec kupujeme nejaké suveníry, olivový olej, víno... Bola to veľmi príjemná zastávka , mystika, roky vekov a pokoj z tohto miesta ozaj dýchajú, napriek davom turistov je tu atmosféry na rozdávanie stále dosť.
Zastavujeme na hrade Angelokastro ktorého mohutná silueta púta pozornosť už z diaľky. Tentokrát je vstup platený, ale dostávame k nemu veľmi peknú viacjazyčnú brožúrku s popisom objektu i jeho históriou. Hrad ponúka zhora úchvatné výhľady, treba však povedať že z tohoto majestátneho, pôvodne zrejme už byzantského opevnenia veľa nezostalo. Maličká kaplnka na vrchole je jediná krytá stavba a len mohutné obranné múry sú tým čo robí túto zrúcaninu takým výrazným krajinárskym prvkom. Za návštevu však toto miesto určite stojí.
Pokračujeme cestami-necestami na sever. Náš cieľ pre dnešok, teda obísť celé severné pobrežie sa rozplýva. Kilometricky ľahký plán marí grécka cestná sieť kde opatrnosti nikdy nie je dosť. Cesty sú úzke a len tie hlavné majú luxus samostatného jazdného pruhu pre každý smer. Vedľajšie cesty sú zväčša tenučké pásy asfaltu krútiace sa medzi vrchmi či múrmi domov v roztratených dedinkách. Kresliť na ne stredovú čiaru či nebodaj krajnice by bolo úplným výsmechom .
Neskoro poobede prichádzame do Sidari. Známe letovisko nás nijako neuchvacuje. Všade davy ľudí, ulice prepchaté obchodmi a barmi, vietor do očí vháňa jemný piesok z pláže zaplavenej slnečníkmi. Nie nie, toto nie je nič pre nás, rýchlo späť do krásneho zeleného Liapades. Na záver dňa nás čaká nezabudnuteľný grécky večer v neďalekej hotelovej taverne. Nikdy nemôžeme byť tak unavení ani tak najedení aby nás ten nezameniteľný trilkot bouzouki nezdvihol zo stoličky a keď spustia nestárnuci Zorbov tanec, kto by si nespomenul na skvelého Anthony Quinna a jeho životné lekcie?
Apropo, cesty na Korfu. Existujú. Ale radšej sa nikam neponáhľajte a požičiavajte si zásadne to najmenšie približovadlo aké ste schopní akceptovať. My sme nechceli motorku pre nedostatok skúseností i nevôľu pražiť sa za jazdy na slnku a naše mini vozidlo splnilo svoju náročnú úlohu na výbornú. Dopravné značky a všetky tie pravidlá pravých rúk berte s nadhľadom. Naozaj najlepšie je presne odhadnúť, čo skutočne zamýšľa urobiť to auto idúce na križovatke oproti vám... .

Ako sme márne hľadali myši na Myšom ostrove
Dnes krútime volantom na juhovýchod, smerom k hlavnému mestu. Tomu sa však prezieravo vyhýbame a auto zastavujeme až na pobreží južne od hlavného mesta, Kerkyry. Chceme navštíviť slávny pohľadnicový kláštor a symbol celého ostrova. Vieme ako vyzerá a vieme i to že by mal ležať na nejakom Myšacom ostrove. Za 2 eurá na osobu nás prievozník odvezie na neďaleký romanticky vyzerajúci pás zelene, ihneď nám je však jasné, že to nie je hľadané miesto. Na ostrovčeku samotnom stojí len malý kostolík obklopený značným neporiadkom. Na pozeranie tu toho veľa nie je, zato v diaľke vidíme náš pôvodný cieľ – na vode pláva drobná biela stavba s charakteristickou zvoničkou. Opúšťame preto ostrovček a po kamennej hrádzi premosťujúcej záliv sa dostávame ku kláštoru Pontikonissi . Návštevníkovi sa tu ponúka možnosť navštíviť len malé nádvorie, svätyňu a predajňu suvenírov. Kláštor už zrejme neslúži pôvodnému účelu a mysticizmus tu vystriedal všedný turistický ruch. Napriek tomu tu zotrvávame dlhší čas. Biele múry žiariace v záplave slnečných lúčov, pravidelná vzorka starej strešnej škridly a starostlivo udržiavaná kvetinová výzdoba dávajú každému šancu nájsť si ten svoj originálny záber tohoto bezpochyby fotogenického miesta .
Ďalšou zastávkou je zámok Achillion, pravdepodobne navždy spätý s rakúskou cisárovnou Sissi ktorá očividne má byť najväčším magnetom na turistov. Zodpovedá tomu množstvo viac či menej gýčovitých portrétov, šialok a iných suvenírov v obchodíkoch pred hlavnou bránou. Paradoxom je, že oveľa významnejším sa palác stal až po jej smrti a zmene majiteľov, ale uznajte, kto by už len bol namäkko zo starého nemeckého cisára či politiky ktorá sa tu robila, to Sissi si svoju úlohu splní oveľa lepšie.
Palác samotný pôsobí zvonku príjemným dojmom, a napriek zjavnému vplyvu tunajšej architektúry je zrejmá aj podobnosť s majestátnymi cisárskymi sídlami vo Viedni. Verejnosti je sprístupnené len prvé podlažie a podstatne zaujímavejšie horné nádvorie so stĺporadím, záhradou a sochami v antickom štýle . Návšteva je určite pútavá ale cenovo i popularitou predsa len trošku nadhodnotená. Cesta domov prebieha bez zvláštnejších udalostí, ak nerátam také stredne veľké „zakufrovanie“ v roztrúsených dedinkách kdesi na západnom pobreží.
Apropo, mačky a myši. Na malé hlodavce sme nikde na Korfu nenarazili, ani na Myšacom ostrove. Zato mačiek je na Korfu požehnane. Všetkých veľkostí a farieb. Ak sa niekde niekedy zjaví nejaký nový, nezvyčajný druh, napríklad so sýtozelenou srsťou, iste to bude v Grécku. Mačky sú všade, upierajú na vás úhrančivé oči pri večeri správne tušiac, že tomu pohľadu málokto odolá. Sú to však tiež slečinky. Neotrú sa Vám o nohy, nedajú najavo vďačnosť či náklonnosť a na pohladenie reagujú zväčša pohŕdavým odchodom. Sú vari namyslenejšie a či len úprimnejšie ako tie naše domáce šelmy? Alebo z čiste praktických dôvodov len nechcú, aby si do ich kožuchov denne otierali ruky desiatky turistov?
Nikdy nezabudnem na scénku v uličke starého Liapades: Auto sa len veľmi ťažko vyhýba mačke spokojne oddychujúcej takmer vprostred cesty, bez náznaku ochoty uhnúť čo i len o kúsok. Toto je len jeden príklad, ale vystihuje celkovú situáciu. Za týchto podmienok musia mať myši na Korfu raj, neviem si totiž predstaviť, ako tunajšie mačky niekoho alebo niečo naháňajú. Ale možno v záujme zachovania biologickej rovnováhy príroda obdarila rovnakou lenivosťou aj hlodavce a šance sú tým opäť vyrovnané, ktovie... .

Ako sme zdolali vrchol
Posledný deň s požičaným automobilom. Zvolávame rodinné dvojstranné rokovanie a z rôznych dôvodov nakoniec zavrhujeme pôvodný plán navštíviť hlavné mesto. Namiesto toho vyrážame na sever k najvyšším horám celého ostrova. Cesta na Pantokrator nás opäť vedie kľukatými cestičkami a dedinkami s nádhernými prírodnými scenériami. Pohľad do hlbokých dolín padajúcich až k moru je úchvatný, turistov je tu minimum a my si plnými dúškami vychutnávame cestu. Na najvyšší vrch ostrova sa, k všeobecnému potešeniu manželky, dostaneme pohodlne na kolesách, bez nutnosti pešieho výstupu. Vrcholu dominuje rovnomenný starý kláštor Pantokrator a... les stožiarov, antén a káblov. Ťažko povedať či je nejakou útechou vidieť, že nie sme jediná krajina s barbarským vzťahom k pamiatkam. Neviem ako laik posúdiť či bolo naozaj nutné osadiť najvyšší vysielač priamo do nádvoria starobylého kláštora a či sa skutočne nedalo nájsť citlivejšie riešenie . Tak či onak, aspoň samotnej stáročnej budove to na atraktivite neuberá. Kláštor je stále živý a tak sa manželka poslušne navlieka do farebných záster ktoré sú pri vchode na tento účel pripravené. Vidíme ,že návštevníci sú voči tejto drobnej požiadavke nie vždy ústretoví, no na druhej strane, už aj mnísi ktorých tu a tam zazrieme si na to zrejme zvykli. Vchádzame dovnútra a v príjemnom chládku hrubých múrov obdivujeme staré maľby, ikony a výzdobu kostola . Z vrcholu sú taktiež veľmi dobré výhľady na okolie, chýba tu typická hustá vegetácia a skalnaté vŕšky priam zvádzajú k nejakej tej pešej turistike. Viem z mapy, že by tu niekde mal byť i označený chodník, avšak nepredpokladám že by bol v letných horúčavách príliš využívaný.
Pokračujeme na sever zabudnutým a bezpochyby málo známym krajom. Scenérie sú opäť nádherné a svojou divokosťou, opustenosťou a krásou prekonávajú i známu vyhliadku Bella Vista na západnom pobreží . Za celú dobu nestretáme jediné auto až kým nedorazíme k pobrežiu. Tu sa napájame na rušnú hlavnú cestu ktorá nás dovedie až k pláži Kalamaki. Je síce hojne navštevovaná, avšak dostatočne veľká pre všetkých. Neodoláme, prezliekame sa do plaviek. Zvláštnosťou je veľmi pozvoľný vstup do vody. Desiatky metrov kráčame úplne plytkou vodou teplou ako káva. Pod nohami jemne zbrázdený pieskový koberec, žiadne slizké bahno ktoré sa nepríjemne tlačí medzi prsty ale pevný podklad krásne udupaný zástupmi drobných vlniek dorážajúcich na pieskovú pláž. Až tam ďalej, na konci starého dreveného móla sa začína tyrkys a pozvoľna klesajúce morské dno . Ideálna pláž pre všetky vekové kategórie, otvorená a korenená jemným vetrom. Až mi je ľúto že nikto tieto úžasné miesta nevyužíva na môj obľúbený windsurfing, ale pri spomienke na Sidari uznávam že je len a len dobre ak sa tomuto letovisku masový rozvoj služieb zatiaľ vyhol. Kalamaki nás opantá a podmaní na oveľa dlhší čas než sme pôvodne rátali, mestečko Kassiopi, náš pôvodný cieľ dnešnej cesty preto obdivujeme len cez okno auta. Možno nabudúce.
Apropo, pláže na Korfu. Skúsili a videli sme ich viacero a úplne nekriticky a neobjektívne sme sa zhodli, že sme si vybrali to naj- letovisko vzhľadom k našim predstavám. Ale keby nie Liapades, úplne rovnako radi by sme zakotvili i na severe, v okolí pláže Kalamaki. Ak raz pôjdeme s malými deťmi na Korfu, práve táto pláž bude jednoznačnou voľbou. Nikde inde by sme asi nenašli také krásne prírodné „brúzdalisko“ s plytkou a príjemne vyhriatou vodou.

Ako sa z nás stali moreplavci
So zlepenými očami podupkávame na okraji hlavnej cesty. Je niečo málo po siedmej hodine ráno a všetko okolo ešte spí. Bodaj by aj nie, práve včera sa inak kľudným Liapades niesol rámus nejakého bezvýznamného koncertu v jednom z miestnych barov až do skorých ranných hodín. Dokonca i gumové štuple do uší, prezieravo zakúpené pred dovolenkou, periodicky vzdávali boj s decibelmi a to sme ubytovaní pomerne ďaleko od epicentra tej „veľkolepej“ šou.
Presne ako hodinky prichádza nie sľúbený autobus ale celkom nóbl taxík. Proti tejto zmene a priamemu odvozu do prístavu nič nenamietame a cestou spovedám kamarátskeho šoféra z jeho hodnotenia dopravnej situácie na Korfu – ešte stále máme v pamäti adrenalínovú jazdu posledných troch dní.
V kerkyrskom prístave sme medzi prvými. Najprv prelezieme všetky paluby našej Peny, teda loď sa vlastne volá Rena ale v gréckej abecede je to zábavnejšie. Do odchodu máme oproti rozvrhu nie pol ale až hodinu a pol času, takže obdivujeme raňajší prístavný ruch, najmä obrovský výletný kolos zakotvený pri osamotenom móle. Zberné autobusy vyzerajú pri snehobielej mase jeho trupu ako malé farebné húsenice, niečo tak ohromné sme ešte na vode nikdy nevideli. Dvíhame kotvy a vyrážame, smer juh-juhovýchod. Po pravej ruke míňame Novú i Starú pevnosť, nábrežné domy a celú mozaiku starej Kerkyry .
Presne na pravé poludnie spúšťame kotvy v Parge. Úhľadné mestečko vo svahu pripomína pestrofarebný plagát . Benátsky vplyv sa nevytratil ani po stáročiach a úzke uličky lemované pastelkovými fasádami domov, túliacich sa tesne k sebe, ponúkajú príjemný tieň v obednom úpeku. Chvíľu sa kocháme atmosférou prístavnej promenády, potom stúpame a hľadáme správnu cestu k starobylej pevnosti nad prístavom. Zostali z nej síce len neupravené ruiny, ale zložité vnútorné členenie, múry a klenby dávajú tušiť že svojho času to musel byť majestátny obranný systém. Zhora sú krásne výhľady na smaragdové pláže letoviska i malý kláštor . Čas na prehliadku však ubehol akosi rýchlo a zanedlho nás „Renča“ unáša k druhej dnešnej destinácii, ostrovu Paxos.
„Dobrého veľa nebýva“, zvykne sa vravieť a je to pravda, v prípade tohoto maličkého ostrovčeka určite. Romantický prístav plný nablýskaných jácht i ošumelých rybárskych kutrov nás zavedie do srdca tohoto malebného kúska zeme. Gaios, hlavné mesto či skôr dedinka je zrejme večne plné turistov ako my – navštevujúcich tento krásny kút len povrchne a nedôkladne, loďou z Korfu či Pargy. Absencia tvrdej komercie, pokoj, čisté pláže, požičovňa lodí pre dobrodružné objavné cesty okolo ostrova . Toto by bolo ideálne miesto na celú dovolenku, tu by sme sa iste nedokázali nudiť. Naše návštevné hodiny sa končia opäť akosi prirýchlo a nás čaká už len posledný skok späť na Korfu. Cestou stretáme luxusného obra z raňajšej Kerkyry a lúče zapadajúceho slnka doslova rozžiaria ten biely mrakodrap palúb a komínov ako fakľu. Cvakám pár záberov - taký gýčovo kontrastný obraz nenájdeme snáď v žiadnych reklamných prospektoch .
Apropo, Paxos. Ihneď po návrate z dovolenky zháňam informácie o cestovkách ktoré sem jazdia. Žiaľ výber je veľmi obmedzený a cesta vo vlastnej réžii vzduchom, po súši a nakoniec po mori bude tiež dosť zdĺhavá. Nevadí, nič hodnotné sa nerodí ľahko, ostrov zatiaľ zakladám v myšlienkach do priehradky budúcoročných plánov a dlhodobých snov.

Ako sme sa lúčili s morom
Posledný krát balíme do vaku osušky, masky a šnorchle. Dnes to bude opäť Limni, tá bude našou poslednou navštívenou plážou. Dôkladne skúmame všetky jej zákutia z oboch strán. Vpravo sa kocháme rybičkami, hviezdicami a sledujeme pozvoľna klesajúce morské dno sypané bielym pieskom. Na strane druhej je voda plytká a stojatá, slnkom prehriata. Stačí však zaplávať pár desiatok metrov, len po najbližšie balvany trčiace z mora. Tam sa dno znenazdajky láme a padá strmo, takmer kolmo do tmavej hlbočiny, do priestoru, ktorý nepoznáme a do ktorého nemôžeme vstúpiť. Pohľad do tmavomodrej prázdnoty pod nohami je fascinujúci a desivý zároveň. Podvedome čakáme či z tej tajomnej hĺbky nevypláva niečo veľké, nikým nikdy predtým nepozorované. Celkom chápem pocity manželky, ktorá ma volá do plytšej vody, opäť medzi farebné rybky, do sveta kde môžeme aspoň zaklopať a nesmelo, na krátku chvíľu, vstúpiť. Na pláži stretáme babku – potápačku. Šedivé vlasy, neoprén, maska, šnorchel a vodotesný fotoaparát. Odhadujem ju tak na šesťdesiat rokov ale na vitalite jej to nijako neuberá. Práve ona ma dobrou angličtinou upozorňuje na modro červený kus niečoho čo pripomína tvarom jazyk od botasky. Nikto z nás nevie čo to je, ale jemné biele chĺpky po obvode sa pri jemnom dotyku topánky hrozivo zježia. „Nejaký morský červ, pravdepodobne jedovatý“, povie starká a robí fotodokumentáciu. Ja žiaľ zodpovedajúce vybavenie nemám, hoci tieto zvláštne morské tvory ešte niekoľkokrát zazriem ako povievajú v morských prúdoch prichytené na skalách. „Skoro ráno vidno na útese murény ako sa kŕmia malými rybkami“, poučuje ma energické žieňa. Hm, také niečo by som si z bezpečnej vzdialenosti rád pozrel, no sme tu dnes posledný deň a keď majú murény ráno, my sa zrejme ešte len obraciame na druhý bok. Veď možno raz, inokedy, či na inom mieste.
Apropo, potápanie. Laik či Pro starý či mladý, ak sa chystáte do Liapades, bez masky a šnorchla ani na krok! Recenzie neklamú, tunajšie pobrežie naozaj žije a nenazrieť do tohoto úžasného tichého sveta znamená pripraviť sa o neopakovateľné zážitky z dovolenky. A pozor na krásne farebné slimačie ulity. Zväčša nie sú prázdne aj keď sa tak na prvý pohľad javia a vylezie z nich naozaj všeličo – sám som sa o tom presvedčil ;).

Ako sme sa zbalili a domov odleteli
Na to aby sme si niekde zvykli a ťažko sa nám odtiaľ odchádzalo treba podľa mojej doterajšej skúsenosti mesiace. Z Korfu sa nám však odoberá akosi ťažko už po tých pár dňoch. Všetko prvé sa zapíše do človeka nejako hlbšie a výraznejšie, snáď preto tie pocity.
Náš odletový deň nie je ničím výnimočný. Na letisku v Kerkyre je trošku chaos, taký primeraný, grécky. Motory zaburácajú a ja tlačím hlavu do opierky sedadla. Viem že kdesi pod nami vrháme krátky tieň na kláštor Pontikonissi, Myší ostrov a po ostrej ľavej zatáčke naberáme kurz domov. Doprajem si trošku sentimentu a zavriem oči. „Zbohom Korfu...“ alebo radšej „Dovidenia“?

© na toto dílo se vztahuje autorský zákon, a proto není možné cokoliv z tohoto díla kopírovat a používat k jiným komerčním účelům.
Komentáře (9)
13.04.11 12:50 presidentj
Pláž Rajskou - znám jako Chomi beach už před 20 lety, teplé průzračné moře, bez vln, jen tak se líně převalující, horký písek a samořejmě grilovačka jak vlastního těla, tak i kuřat + červené a bílé víno, co hrdlo ráčí. Můžu doporučit, opravdu ten výlet stál za to!! :-))
29.12.09 22:26 Drahoslav
Taky mně dělá slovenština trochu problémy,ale velice rád jsem si Tvůj cestopis dočetl až do konce.Chystáme se tam totiž na přesrok.Taky do Liapades.Moc pěkně popsané,nechávám se inspirovat a ihned zakupuji šnorchl a brýle.:-)
18.09.09 08:18 wolflike
To je mozne. na druhej strane tieto miesta su casto potom zamienane nielen na tomto webe ale i priamo na mieste. videl som naozaj dost suvenirov zobrazujucich biely klastor pontikonisi. podla mna dolezitejsie je miesto nez meno. text upravovat nebudem, po zverejneni uz nech je ako je, aj chybami je clovek clovekom :)
17.09.09 18:14 Honza,sr
Pěkně a emotivně popsaná dovolená na krásném ostrově. Přesto si dovolím kritiku. Měl bys opravit názvosloví. To, co popisuješ jako Myší ostrůvek, dosažitelný lodí opravdu Myší ostrůvek je a jinak se nazývá Pontikonísi. To, co popisuješ mylně jako Pontikonísi, dosažitelné po molu, se ve skutečnosti jmenuje Vlacherna.
07.09.09 10:42 katarinaBA
Veľmi pekný cestopis. Určite ste zažili výbornú dovolenku. P.S. Hviezdica je vo vode :)
02.09.09 23:11 Betyna1
Krásně popsané místo, kam jezdím každý rok,letos už podeváté a ještě mne to neomrzelo.
28.08.09 17:42 wolflike
To ma tesi, vdaka za precitanie :)
28.08.09 11:31 Kopecek
Sice mi čtení díky slovenštině trvalo trochu déle, ale stálo to za to.....cestopis je napsaný vtipně a bylo to příjemné čtení.
22.08.09 18:29 wolflike
:) ale ano, je ve vodě
Chystáte se napsat komentář jako nepřihlášený uživatel. U Vašeho jména bude zobrazena i IP adresa.
Vc9mW
(opište bezpečnostní kód)
1. Komentář nesmí jakýmkoliv vulgárním způsobem urážet autora díla.
2. Nezpochybňujte komentáře od ostatních uživatelů.
3. Toto není diskuze. Chcete-li se na něco zeptat pište do DISKUZE.
4. Komentáře, které nesplňují pravidla budou vymazány.
 
˝wolflike˝ a jeho/jí aktivity
Cestopisy1
Hotely1
Diskuze2
 
Greek Market
Půjčovna Kréta
Půjčovna Korfu
Půjčovna Rhodos
Půjčovna Lefkada
Půjčovna Thassos
Půjčovna Zakynthos
Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním těchto webových stránek s tímto souhlasíte. Více informací